Novinky

The Maccabees - Given to the Wild

Mať sedemnásť a byť plný nápadov, ktoré sú na pol ceste medzi pochabým impulzom a solídnym konceptom sa tínedžerovi prepečie ľahko. Ak ide o hudobníka, očakáva sa, že za istý čas svojej existencie dozrie na štandard, ktorý aj keď podlieha zmenám a odráža vývin, nepostráda svoju vnútornú logiku. Možno je na prvý pohľad scestné pripisovať hudbe potrebu spĺňať parametre, ale keď si už The Maccabees pýtajú záujem v roku 2012 a donkichotsky sa pritom bijú britským indie rockom v časoch, kedy sa už stáva retrom, nepostačuje sem-tam trocha snahy.

Niekdajší lesk kapiel ako Franz Ferdinand mal svoje dôvody, na čele s tým, že najmä Európa milovala kedysi tak módny, britský gitarový zvuk. To pravdaže neznamená, že britské kapely by to mali zabaliť a začať hrať vo vesmírno-progresívnom štýle. Skôr to znamená, že pokusy znieť ako legenda inovujúca žáner v agónií, sa bez dostatočných investícií nemusia až tak veľmi vyplatiť. 

Album Given to the Wild je samozrejme skvelo znejúci, profesionálne ošetrený materiál. Žiadna lo-fi indie metelica z garáže, ale zvukovo čistý, krásne pojatý produkt so vzrušujúcim mixom a masteringom. Eponymné intro Given to the Wild dokonca vyfarbí tak pompéznu atmosféru a hmlu, za akú by sa nemuseli hanbiť ani Sigur Rós. V spojení s kvalitným osem minútovým trailerom, ktorý vyšiel ako krátky promo film k albumu, sa človeku chce očakávať opus. Intro plynulo prechádza do skladby Child a naozaj svitá na sonické orgie. Spomínaná technická vyleštenosť zvuku sa tu už hneď skraja prezentuje naplno a hlas frontmana Orlanda Weeksa pekne napomáha širokému priestoru, vytvorenému melódiou vo verziách. Prichádza posledná tretina skladby so svojou gitarovou smršťou, ktorá ešte nenudí, pretože poslucháč zatiaľ nevie, že tento trik bude využívať architektúra drvivej väčšiny skladieb na albume.

Áno, je to indie rock, elektrický gitarový zvuk je tu základ, ale aj tak tu akosi v priebehu času začne chýbať duša, keď sa sľubný začiatok zmení na poníka, ktorý predvádza stále ten istý trik. Občas znie Given to the Wild akoby vznikal najskôr s veľkým nadšením, ktoré sa po čase zmenilo na snahu nájsť čo najrýchlejšiu skratku ku koncu skladby, dláždenú useknutím rozpracovaného pocitu gitarovou stenou (Glimmer je jednou z výnimiek).

Ak niečo drží celý album na úrovni, tak sú to výborne nakúsnuté (avšak nevygradované) melódie a spevákov hlas. Ten dokáže akýmsi nepochopiteľným spôsobom nastoliť atmosféru hneď na niekoľko spôsobov. Keď začína Forever I’ve Known, sedí v neochvejne suverénnej polohe José Gonzáleza, v Heave za sprievodu zvonivých gitár pesničkársky citlivo stúpa a klesá, zaťiaľ čo v refrénoch Ayla rozvláčne preťahuje tóny ako Zachary Condon z Beirut, len s trochou menej vibráta. Vo Went Away sa napokon Weeksov hlas otvára naplno. Tá spolu s Unknown, inšpirovanou chladným zvukom osemdesiatych rokov, tvorí tie vydarenejšie položky na albume.

Ak by boli jednotlivé skladby vnútorne viac dotiahuté, album mohol naozaj vyznieť ako značný prínos svojej scéne, ktorý sa od neho aj očakával. Kapela s tak veľkým citom a majstrovsky načatými melódiami má potenciál kryštalizovať do dokonalosti, kam mieri. Týmto albumom zatiaľ zostáva na polceste. Možno je ale čakanie na vyvrcholenie, ktoré nie a nie prísť kreatívnou filozofiou The Maccabees, kto vie.

The Maccabees - Given to the Wild (2012)
13 skladieb
vydavateľ: Fiction Records